samota

Autor: Andrea Soukupová | 16.4.2012 o 18:45 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  28x

Občas je každý z nás odkázaný okúsiť samotu. Či už je to samota v pravom slova zmysle, pri ktorej sa človek ocitne úplne sám na vyľudnenom mieste, alebo je síce obklopený množstvom rôznych ľudí, avšak každý z nich sa v prvom rade zaujíma o seba a svoje problémy, v princípe je to stále tá istá samota.

Často ju nenávidíme a len niekedy potrebujeme. Boh nás stvoril ako bytosti, ktoré k svojmu životu potrebujú sociálny kontakt, o čom svedčí už len to, že máme danú schopnosť reči a bolo by nadmieru divné rozprávať sa nahlas so sebou samým i keď v duchu to všetci praktizujeme. Každopádne už od narodenia potrebujeme cítiť, že nie sme sami a ten pocit, že niekto nad nami bdie v nás vyvoláva istotu a bezpečie. Nebyť na všetko sám je totiž pravdepodobne snom každého z nás. Podeliť sa o svoje starosti, môcť sa na niekoho spoľahnúť a cítiť spolupatričnosť to sú piliere našich vzťahov, a to nielen partnerských, ale aj rodinných či priateľských alebo pracovných. Skrátka, aby človek niečo v živote dokázal, nemôže sa spoliehať na to, že bez existencie a pomoci iných ľudí, známych, rodiny, priateľov, lások či dokonca nepriateľov, by sa osobnostne vedel posúvať vyššie a vyššie.
Jednoduchšie povedané, všetci potrebujeme okolo seba ľudí. Aj takých, ktorí prinášajú do našich životov pozitívne podnety, ale aj tých ostatných. Nepoznám nikoho, kto by mi tvrdil niečo iné, teda, že by bol najspokojnejší, keby sa mu podarilo stroskotať na opustenom ostrove, aby už nikoho do konca života nemusel ani len vidieť. A len zopár ľudí ma presviedčalo, že po tom, ako prešli sklamaniami spôsobenými ľuďmi, by svoj život najradšej strávili len v prítomnosti svojich verných domácich zvieracích miláčikov. Z toho vyplýva, že väčším trestom pre človeka ako trest smrti je pravdepodobne odobratie slobody súvisiace s oddelením tohto človeka od akejkoľvek spoločnosti. Odstavenie jeho bytosti od možnosti komunikácie s inými, a to vo všetkých formách. Neviem, či niečo také existuje, ale pokiaľ by človek ostal uzavretý v cele, bez kontaktu s kýmkoľvek živým, nestretol by sa s nikým ani pohľadom a rozprávať by sa mohol akurát so stenami a sebou samým, pravdepodobne by to jeho život o pekných pár rokov skrátilo. Prípadne by sa asi v krátkom čase zbláznil...
Dôverne poznám samotu. A i keď sa k nej občas všetci utiekame a hľadáme v našich malých bytoch priestor pre štipku súkromia, určite by som nechcela, aby bola každodennou súčasťou môjho života. Nie, nežijem na pustom ostrove, takže samota, ktorú poznám, je práve tou, ktorá si nájde miesto v živote človeka i keď je obklopený ľuďmi. Zavalení povinnosťami prežívame deň za dňom a rok za rokom v okolí našich blízkych i menej blízkych, pritom nám často unikajú ich životy. Niekedy sa spamätáme až keď už zmenu, ktorá sa udiala s človekom žijúcim s nami v jednej domácnosti, nie je možné prehliadnuť. A vtedy sa mnohí pýtame, ako sa to mohlo stať, ako je možné, že sme si to nevšimli?
Naše svety sa prelínajú a vznikajú tak dimenzie, v ktorých sa stretávame. To sa však nedá povedať o samotách. Tie sa nikdy nestretnú. Existujú jedna vedľa druhej a dokonca o sebe aj vedia. Pripomína to galaxie vo vesmíre, ktoré sa jedna vedľa druhej rozpínajú a zväčšujú svoj priestor. Ten je taký obrovský, že celý jeho obsah má dosť čo robiť, aby sa zaoberal sám sebou, než aby javil záujem o susednú galaxiu. Každá samota je iná. Sú také, ktorej strojcami sme sami. Zapríčiníme si ich tým, že sa činíme až príliš alebo naopak, že sme ignoranti. Niektoré prichádzajú nepozvane, najmä keď strácame ľudí, ktorých milujeme a strácame možnosť s nimi zdieľať náš pozemský život. Potom je tu druh samoty, ktorá nás núti uzatvoriť sa pred svetom. Väčšinou ide ruka v ruke s bolesťou, o ktorú sa nechceme alebo nevieme podeliť s inými. Bolesťou z lásky, bolesťou z choroby. Samota, ktorú si človek pustí do života, aby už nikdy nepodľahol sklamaniu, je tou najsmutnejšou. Zbabelosť z nás občas urobí zatrpknuté bytosti a tehličku po tehličke okolo nás buduje múr oddeľujúci samotu susednej galaxie blízkeho človeka.
Aspekt samoty, ktorý pravdepodobne ubližuje najviac, je jej schopnosť človeka takmer od základov meniť. Bezprostrední ľudia sa menia na upätých, predtým usmiate tváre nadobúdajú prostredníctvom samoty tvrdšie črty, pohladenia ubúdajú, prichádza izolácia. Zmena sa prejaví najmä v postoji k iným ľuďom. Aj keď väčšina ľudí trpiacich samotou si to nevybrala sama a určite by ju vymenila za prítomnosť inej bytosti, ani oni sa neubránia zmenám. Kým na začiatku si ich uvedomujú, postupom času ich prestanú vnímať, no a ako tí čudní sa im javia práve tí, ktorí majú to šťastie samotu až tak dôverne nepoznať. Možno je v tom trochu závisti, ktorá mení samotárov na neprajníkov. A možno...
V každom z nás je kus samotára. Kým nestretneme tých pravých, s ktorými sa rozhodneme stráviť život, všimneme si každú zamilovanú dvojicu na lavičke v parku, či kdekoľvek inde. Vládne v nás pocit, že sú snáď všade, len tá naša polovička nie a nie prísť. Keď ju však už máme, nadobúdame určitý druh nevšímavosti už nám tie zamilované páry toľko v hlavách nevŕtajú. Nevŕtajú nám v nich však ani osudy tých, ktorí tu na tejto planéte na všetko ostali sami a je pri tom jedno, či to bolo alebo nebolo ich vlastnou vinou. Cítia sa opustení a neviditeľní, a kým oni zazerajú na nás ostatných, tak ako sme to my robili predtým, my sa sústreďujeme na istotu a bezpečie našej vlastnej galaxie a jej priestoru a strácame prehľad o potrebe našej pozornosti voči ostatným.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?